Kora otočila ďalšiu stránku Fallionovho denníka. Jej pohľad sa ale uprel do zrkadla, v tvári zamyslený výraz. V očiach jej zahorel matný zelený plameň – podivné svetlo, ktoré začalo splývať z jej očí. Také, aké je možné vídavať za studených snežných nocí u vyhladovaných vlkov, číhajúcich na bezbrannú korisť.
Žena opäť namočila pero v kalamári, urobila v denníku silnú čiaru a pokračovala v písaní
* * * * *
// Odporúčam čítať LEN na vlastné nebezpečie!
Priznám sa, že sa mi to všetko v hlave preplieta. Sú to už roky od tých osudných udalostí. Musím ale dopísať pár veľmi dôležitých vecí, na ktoré som zabudla a ktoré majú nevyhnutnú súčasť na tom, ako mnohé veci skončili.
Prvá veľmi dôležitá vec je, že pri preskakovaní Fallionových zápiskov a odpisovaní len tých, ktoré sa týkali kliatby, som preskočila aj pre mňa prekrásnu udalosť:
Približne v tom čase, ako Fallion získal pierko od succuby a zároveň hľadal v knihách a rozprávaniach možnosť, ako vyhľadať morskú pannu, sa nám narodila Kelranka. Neboli sme schopní stihnúť zrušenie kliatby skôr a to práve vďaka mne samej. Moje nočné mory, o ktorých som samozrejme vedela, moja neustále narastajúca podráždenosť a nevrlosť vôbec Fallionovi nepomáhali. Dokonca som sama postupom mesiacov začala vymýšľať kadejaké výhovorky a cítila som neuveriteľný odpor už len pri myšlienke na hľadanie častí pre Oslobodzovací rituál. Tehotenstvo, spomínané vo Fallionových zápiskoch s hľadaním ohňa u prastarého arcidraka, bolo už druhé.
Pôrod samotný si pamätám veľmi dobre. Celý deň som strávila v dielňach, prešívajúc si plášť, ktorý som mala ešte ako pamiatku od jedného trpaslíka, legendárneho krajčíra Roka (bohovia ho žehnajte aj s jeho bratmi Korom, Okorom a Orkom). Vtedy som ucítila prvé bolesti. Bolo to, akoby mi niekto do podbruška vpichoval tenké ihly. Neviem odkiaľ, ale vedela som, že mám ešte čas. Aspoň vtedy som ešte netušila, odkiaľ sa to poznanie berie. Keď som plášť došívala, bolesti boli už dosť silné. Netrápilo ma to, lebo na fyzické utrpenie som zvyknutá. Odložila som hotový výrobok do batohu a postavila sa. Vtedy ma chytila prvá skutočne silná kontrakcia. Ucítila som, ako sa mi zalievajú slabiny teplom, pokračujúcim po stehnách dole. Pousmiala a sledovala mláčku, ktorá sa podo mnou vytvorila. Plodová voda.
Chvíľu som sa držala tkalcovského stavu a na tých pár sekúnd zmizlo všetko a ostalo len rozdýchavanie bolesti. Otriasla som sa nasadiac kamenný výraz a vyšla k severnej bráne. Prvý krát v živote sa ma Faran nepokúsil uhryznúť, keď som na neho vysadala. Stál ako prikutý a hneď čo ucítil moju váhu na svojom chrbte, sám sa pohol cez otvorenú bránu smerom k Ivory.
V sedle už nebolo ťažké sa mierne oprieť dopredu, chytiť sa hrušky a predýchavať nože v podbrušku, ktoré sa vracali už každých päť minút. Môj verný kôň vedel dobre, kam ísť.
- Ahoj, drahá! – vytrhol ma z končiacej kontrakcie známy hlas. Dvihla som pohľad a uvidela vysmiateho Falliona. Sledovala som jeho tvár, ktorá v okamihu stuhla a oči sa mu zaleskli strachom.
- Srdiečko, čo sa deje? – šepol potichu, - vari démon ..
- Ogare, ale ona jesto fakt ňáko pribledlô. Nebude ti ona akosi chorá? – pozrela som sa smerom k hlasu a uškrnula sa na hulvátskeho trpaslíka Jorga, pohadzujúceho pri hovore dlhou bradou a vyškierajúceho sa ako blázon.
- Somári! – počastovala som ich nadávkou a dokonca sa ticho zasmiala. Hneď potom sa mi tvár skrútila bolesťou z ďalšieho kŕču. Časové rozostupy sa stále prudko skracovali. Musela som sa poponáhľať.
Na pleci som ucítila upokojujúci manželov dotyk. Ruku som si tisla na brucho. V poslednom mesiaci som nenosila už ani môj hrudný pancier, upravený presne podľa mojich dieťa-očakávajúcich rozmerov. Ďakovala som za to bohom, lebo inak by som do (vtedy tieňového) panciera urobila poriadnu preliačeninu.
- Mám ísť po Jakoba? Alebo do Dei-Anangovho chrámu? Sandra je tuším v dielňach, možno ...
- Somár! – zopakovala som ešte raz, tentoraz ostrejšie. – utekaj domov po pôrodnú babu!
- Vari .. – Fallionovi preskočil hlas a zťažka prehltol. Vyvalené oči upieral na moje mokré stehná. Tvár mu zbledla viac, ako keby stál tvárou v tvár drakovi. Keď konečne našiel hlas, tváril sa neoblomne.
- Nepočítaj s tým, že ťa tu nechám samú. Ak by sa niečo stalo, neprežil by som to. Ty teraz hlavne nesmieš ostať sama!
Viac som neodporovala. Najskôr by som ho počastovala pár šťavnatými, nie práve vyberanými slovami. Tak som radšej mlčala.
- Tak decko sa nám derie von? Ohá, bude sa chlastať! – Jorg sa rozžiaril ako svätojánske mušky v noci.
- Ty netrep! – oborila som sa na neho, - Friškom padaj do Ivory a hľadaj babicu.
Trpaslík sa len zachechtal mojej podráždenosti a so zasalutovaním odpelášil na sever.
Zvyšná cesta išla rýchlo. Bolesti, uvoľnenie, zas bolesti, zas uvoľnenie. A tak stále dookola, kým sme konečne neprešli východnou bránou Ivory. Stráže hneď začali okolo nás pobehovať, jeden sa na Fallionovu prosbu rozbehol hľadať babicu.
V sprievode niekoľkých chlapov, vrátane môjho vystrašeného okrídlenca, sme prišli pred náš malý, ale útulný domček. Fallion bol v okamžiku dole zo svojej klisny a pomohol mi zosadnúť z Farana. Ruky som zadrapla do sedla, sklonila sa a prešla ďalšou kontrakciou.
Opretá o štíhle manželovo telo som vošla do priestrannej obývačky. Nie priam najjemnejšie som ho od seba odtisla.
- Zakúr v krbe, zohrej vodu, dones čisté osušky a deku. A hlavne čistý nôž. A pálenku!
Prešla som nevedomky do veliteľského tónu. Fallion sa na chvíľu síce zatváril, že odpovie: Ano, madam! ale nakoniec len odbehol splniť, čo som mu nakázala.
Ja som sa zatiaľ prechádzala po miestnosti. Medzi kontrakciami boli už len trojminútové rozostupy. Bolesť bola priam neznesiteľná a musela som zatínať zuby, aby som nekričala. Z poschodia doslova zletel môj druh, náruč plnú vecí. V očiach vyplašený, ustaraný pohľad.
Po niekoľkých mojich ďalších strohých rozkazoch začal opäť poletovať. V krbe zahorel oheň, nad ním medený kotlík s vodou. Na zemi pred ním sa rozprestrela deka, vedľa nej biele plátno s ostrým nožom.
- Kde je tá baba? – zavrčal Fallion. Stále s držal blízko pri mne, aj keď to vtedy pre neho nebolo práve najbezpečnejšie.
- Možno to budeme musieť zvládnuť bez nej. Neboj sa, budem ťa navigovať. – povedala som rýchlo potom, ako opäť raz bolesti ustúpili. Mám dojem, že veľa nechýbalo k tomu, aby môj drahý odpadol.
Keď niekoľko minút neskôr vrzli dvere a dovnútra vstúpila rozložitá pomenšia žena v stredných rokoch, od krbu sa ozval hlasný uľahčený výdych.
- Tak ako to tu vyzerá? Á, pani Kora nám už rodí. Tak sa na to pozrime. Vodu, osušky, nôž .. no teda! Vy ste sa už nachystali.
Žena sa pomaly kotúľala miestnosťou, na tvári upokojujúci výraz. Nikam sa neponáhľala, len v pokoji rozmiestňovala svoje vlastné veci – rôzne bylinky a nástroje, od ktorých Fallion so zelenou tvárou odvracal pohľad.
- Myslím, uff, že už sa derie pekne na svet. – vysúkala som zo seba.
- Tak si teda moja drahá tutoj ľaškajte a skontrolujeme to.
- Ľahnúť? – odfrkla som si. Nevedela som prečo, ale pripadalo mi to nespráve. – Žiadne také. Rodiť budem postojačky.
- Postojačky? Ale no tak, srdiečko. Len pekne nevymýšľaj. Nemusíš sa báť, odrodila som už toľko detí ako polka Ivory. Zvládneme to.
- Houby poležiačky. Budem stáť! – okríkla som nevinnú ženu. Ani som sa nedivila, keď sa tá na mňa zamračila a dala ruky v bok.
- Pozrite sa. Buď si ľahnete, alebo odchádzam!
- No tak si odíďte. Zvládnem to sama lepšie, ako vy. – odvrkla som.
Žena s frknutím začala urazene baliť svoje veci. Fallionova ruka ju však zastavila.
- Prosím, prosím, nevšímajte si ju. Vždy je taká, keď má bolesti. Nebojte sa, spraví, ako hovoríte. Len vydržte.
Postavil sa od ženy a podišiel ku mne. Tých pár krokov znamenalo asi tak desať nie práve opakovateľných urážok, ktorými som ho počastovala.
- Koruška, miláčik. Prosím. Aspoň pre tento raz, urob, ako ti babica hovorí. Ja by som ti nedokázal pomôcť. Neviem vôbec, čo treba robiť.
Už už som otvárala ústa, že ho pekne schladím. Zastavil ma jeho zúfalý výraz v tvári. Nedalo sa mu odolať a aj cez bolesti sa mi zovrelo srdce. Ešte viac pálilo prekonať svoju pýchu. Váhavo som podišla k deke, rozloženej pred krbom. Zdrapla som fľašku so slivovicou, riadne si upila (babica mi ju vytrhla z ruky, že vraj je to pre iné účely) a s manželovou pomocou si ľahla na zem. Žena sa len spokojne usmiala a pomohla mi dať dole spodničky.
- Taaak .. ako to vyzerá? Hmm. Tak sa zdá, že ešte máme čas. Drahá, ide to dobre. Výborne. Už ste na sedem palcov otvorená.
Ďalšia hodina prešla v tichom stonaní, zatínaní zubov a niekoľkých nadávkach. Fallion mi držal ruku (a zatínal zuby od bolesti, keď som mu ju pri kontrakcii stisla), babica zatiaľ nachystala už prevarenú vodu, v ktorej predtým niekoľko minút nechala spočívať čepeľ noža.
- Už to nevydržím. – vzlykla som. To som teda slabota. Vlkodlačie škrábance, hlboké až do mäsa, bez ťažkostí zvládam, ale toto nie?
- Držte sa, drahá. Držte. Už to bude. Už ste na deväť palcov otvorená. Keď vám poviem, tak pri začiatku ďalších bolestí zatlačíte.
Fallion sa sípavo nadýchol. Zvládal to ešte horšie, ako ja sama.
- Tlačte!
Zavrela som oči, zadržala dych a zo všetkých síl zatlačila.
- Dobre dobre, prestaňte! Vydýchajte sa a pri ďalšej opäť potlačte.
Plytko som sa rozdýchala, oči nechala zavreté. Čakala som na ďalšie nože v bruchu. Triasla som sa námahou po celom tele.
- To nie je dobré. Hlavička je príliš veľká. – zašomrala potichu babica po ďalších nevydarených pokusoch. – Takto sa môže celá potrhať.
Žena siahla po nôž a Fallion sa mi pevne pozrel niekde do vlasov.
- Teraz! Tlačte!
Zadržala som dych a poslúchla. Necítila som žiadny rozdiel oproti predošlým pokusom.
- Musím ju ešte raz narezať. – okomentovala stále pokojným hlasom babica. Tentoraz som ucítila, ako manžel stlačil ruku mne.
- A znova! Tlačte! Ano, ano, ide to výborne! Počkať, počkať, netlačte!
Babicin hlas sa prvý krát zachvel nepokojom a obavami. Fallionova tvár vystrelila k žene.
- Čo sa deje? – hlas sa mu zlomil.
- Nič, teraz pokojne. Opatrne, dieťa má omotanú pupočnú šnúru okolo krku. Netlačte! Ešte chvíľku. Ide to dobre. Áno, už to skoro je. Ešte trochu, ešte držte .. držte .. eeešte ... TAK!
Žena si vydýchla. Všetky jej rozkazy jej vychádzali plynulo z hrdla. Podivné. Zväčša počúvajú ľudia mňa, nie ja ich.
- Posledný krát! Tlačte! Ako to len ide.
Poslúchla som. Cítila som, ako jedno veľké bremeno mi vyšlo von z tela. Miestnosťou sa ozval hlasný tenký hlások, kričiaci ako o život. Napriek všetkej bolesti, napriek otupenosti, ktorá mnou prechádzala, ma náhle zalial blažený pocit šťastia. Na tvári sa mi rozlial nahlúply úsmev, telo sa uvoľnilo.
- Ešte nie drahá, ešte raz. Posledný krát pekne zatlačte. Musí vyjsť aj placenta. Nebojte sa, to už nebude nič namáhavé.
Chcelo sa mi poddať sa tomu krásnemu pokoju, ktorý vo mne vládol, ale odniekadiaľ som vedela, že babica má pravdu. Pozbierala som zvyšky svojich síl a zatlačila. Šplechlo to. Celým telom mi prebehla triaška, vyvolaná námahou.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Konečne. Miestnosť stále zaplavoval vysoký hlások.
- Je prekrásna. – vydýchol Fallion – Je to dievčatko. Koruška, máme dcérku. Je krásna, nádherná.
Nikdy som nepočula, že by mal tak jemný hlas. Vyčerpane som sa na neho pozrela a usmiala sa. Manžel ku mne podišiel s malým uzlíčkom na rukách, z ktorého vyčnievali len drobné rúčky, mávajúce všade okolo.
- Bude to nervák po mne. – zasmiala som sa a natiahla ruky. Privinula som si drobného tvorčeka k hrudi. Bez váhania dievčatko otvorilo ústočká a prisalo sa mi k prsníku. Krik rázom ustal.
- Musím vás pochváliť. Výborne ste to zvládla, pani Kora. Už len vás pozašívam a môžete si v pokoji oddýchnuť. Aby sme ale nezabudli. Pán Fallion, poďte sem.
S priblblým úsmevom sa k nej menovaný sklonil. Žena ho vzala za ruku a pritisla ju k môjmu bruchu.
- Musíte poriadne tlačiť a držať jej takto brucho. Nie, nie tak, tuto dajte ruku. Presne tam. A takto držte. – navigovala ho. Ešte raz prekontrolovala, či Fallion drží správne. Bola to dobrá žena. Ostala pri mne celú hodinu po pôrode, kontrolujúc, či je všetko v poriadku. Dokonca upratala aj to množstvo krvi (výnimočne mojej), ktoré bolo po celej podlahe.
Keď odišla, vzal ma Fallion jemne do náručia aj s našou ratolesťou. Odniesol ma na poschodie a uložil do mäkkých perín, voňajúcich čistotou a slnkom.
Mne to však bolo všetko jedno. V náručí som zvierala spiace dieťatko. Malo prekrásne, jemne šikmé očká a vedela som si dobre predstaviť tú jasnú jantárovú farbu, ktoré budú mať. Zlatavá okrúhla tvárička, teraz ešte celá zvráskavená od dlhého pobytu v plodovej vode. Hlavička mierne natiahnutá prechodom pôrodnými cestami a dlhé ohnivo červené vlásky, splývajúce jej v mokrých kučierkach, prilepených až k plieckam.
Bolo to naše dieťatko. Naša Kelranka.
// Spísané na počesť DMkám, ktoré sa tohto strastiplného Qstu zúčastnili - veľká pocta Marvinovi a bôžiku srandy Kráťovi (a všetka česť Czech_Luthorovi, že to tiež ustál)
// Nikdy nezabudnem, ako som po telli navigovala Dmká, aby vedeli, čo vôbec robiť .. ako ma prosili, aby som nepridávala ďalšie komplikácie
a tiež na záverečnú Marvinovu vetu: "Dozvedel som sa veci, ktoré by muž nikdy nemal vedieť!"